BETHESDA - Pre väčšinu z nás je rozpoznávanie tvárí samozrejmosťou. Pri pohľade na kolegu, suseda alebo blízkeho priateľa sa nám automaticky vybaví jeho meno, hlas a spomienky. No pre ľudí s prosopagnóziou je tento základný sociálny nástroj nedostupný. Každá interakcia sa tak môže stať stresujúcou hádankou. O tom, ako sa žije ľuďom trpiacim slepotou na tváre sa zaoberá štúdia, ktorú publikoval PLOS One.
Neschopnosť rozlíšiť tváre a priradiť ich k menám, je známa pod lekárskym názvom prosopagnózia. Štatistiky neuvádzajú, koľko ľudí ňou trpí, ale jej frekvencia výskytu u 100 až 1000 ľudí sa pohybuje okolo dvoch percent, uviedol portál IFLScience. Aby vedci lepšie pochopili úskalia života s touto poruchou, oslovili 29 dospelých, ktorí ňou trpia a položili im zásadnú otázku: Aké je to žiť so slepotou na tváre? Respondenti, ktorí pozostávali z 19 žien a 10 mužov potvrdili problémy s rozpoznávaním tvárí aj pomocou objektívneho testovania a všetci prihlásení skutočne trpeli prosopagnóziou v rôznej miere. Táto porucha má dedičnú zložku a môže sa vyskytovať spolu s inými neurovývojovými stavmi, ako je napríklad autizmus. Existujú aj získané formy tohto stavu, ku ktorým dochádza v dôsledku úrazu alebo poškodenia mozgu. Jedna štúdia dokonca naznačila, že nejaký počet prípadov by mohol súvisieť aj s COVID-19.
V súčasnosti však neexistuje žiadny genetický test a ani iný diagnostický indikátor biologického stavu, ktorý by dokázal prosopagnóziu spoľahlivo diagnostikovať. Autori štúdie v časopise PLOS One poukázali na to, že vo väčšine krajín sveta je takmer nemožné, aby vám túto poruchu diagnostikoval lekár. Avšak na ľudí, ktorí ňou trpia, má významný vplyv. Americký Národný inštitút pre neurologické poruchy a mŕtvicu uviedol, že môže byť sociálne významná. V snahe lepšie pochopiť skúsenosti jej nositeľov, uskutočnili autori štúdie s účastníkmi hĺbkové prieskumy o tom, ako tento stav ovplyvňuje ich každodenný život. Zároveň uviedli, že ide vôbec o prvú štúdiu tohto druhu.
Z odpovedí respondentov vyplynulo päť hlavných tém, ktoré sa týkali skúseností s hľadaním diagnózy a podpory, ťažkostí života s prosopagnóziou a obáv z reakcií ostatných. Mnohé z odpovedí dojímavo opisujú ťažkosti, ktoré môže porucha spôsobiť pri nadväzovaní vzťahov, dokonca aj s najbližšími. „Štyridsaťjeden percent účastníkov uviedlo, že nie sú schopní spoľahlivo rozpoznať svojich troch najbližších priateľov mimo kontextu a približne 35 percent priznalo, že nie sú schopní rozpoznať najbližšiu rodinu,“ uvádzajú autori.
